Jana Strnádová
Predačný efekt vlka dravého na populáciu diviačej zveri a jeho význam v dynamike výskytu klasického moru ošípaných u diviakov na Slovensku
Riešené ako diplomová práca na Prírodovedeckej fakulte UK Katedra ekológie pod vedením Doc. RNDr. Martina Novackého CSc. v odbornej spolupráci s Ing. Slavomírom Finďom (LVÚ Zvolen) a Ing. Jurajom Lukáčom (Lesoochranárske zoskupenie VLK).
Téma tejto diplomovej práce vznikla na základe poznatkov z výskumu dynamiky rozšírenia vlka v 90-tych rokoch a jeho potravnej ekológie založenej na analýzach vlčieho trusu a evidovaní strhnutej koristi (Brtek a Voskár, 1987, Kolenka, 1997). Prítomnosť vlka ako významného predátora diviakov a zároveň rozšírenie KMO v populácii diviakov vytvorilo predpoklady pre štúdium vzťahu vplyvu predátora na rozšírenie infekčného ochorenia v populácii koristi. Približne 40% územia SR je súčasne osídlené populáciou vlka aj diviaka pričom na ostatnom území sa vyskytuje iba diviak, ktorý tu nemá významnejšieho predátora. V západnej Európe sa takéto podmienky nevyskytujú vôbec – prítomné KMO, ale absentuje vlk a vo východnej Európe sa týmto problémom v tejto rovine nikto nezaoberal.
Výsledky
1. Potravná analýza
V súčasných podmienkach slovenských Karpát dominujú v potrave vlka jeleňovité – 70,4% s predpokladom výrazného zastúpenia jeleňov (použitou metódou kutikulárnych odliatkov srsti nebolo možné vzájomne odlíšiť podiel jeleňov a srncov). Druhou hlavnou korisťou je diviak lesný – 22,1%. Zastúpenie oboch druhov sa mení v závislosti od lokálnych podmienok, populačnej hustoty koristi a sezóny. V zimnom období vzrástol podiel diviakov na 32,1%, čo je v porovnaní s letom dvojnásobný nárast. Frekvencia hospodárskych zvierat dosiahla hodnotu 1,4%. Z 218 vzoriek nájdených v Západných, Nízkych a Vysokých Tatrách sa iba v jednom prípade potvrdil výskyt Kamzíka vrchovského, čo poukazuje na minimálny predačný tlak vlka na tento druh.Potravná analýza bola doplnená súborom 225 ks zvyškov strhnutej koristi z pohoria Čergov (poskytnuté Ing. J. Lukáčom). 80% nájdených kadáverov predstavovali jedince do 2 rokov a približne u 30% bolo možné zreteľne rozlíšiť fyzický handicap (zlomeniny, deformácie parožia, malá hrúbka podkožného tuku). Z hľadiska hmotnosti ulovených jedincov sa jednalo o zakrpatené, mladé a menej zdatné jedince. Práve tieto sú najrizikovejšou skupinou pri prepuknutí infekčného ochorenia a významne sa podieľajú na jeho šírení v populácii.
2. Geografické rozšírenie vlka vo vzťahu k výskytu KMO u diviakov
Z geografického rozšírenia vlka vo vzťahu k výskytu KMO u diviakov vyplýva, že najviac postihnutou oblasťou je tá časť Slovenska, v ktorej chýba vlk, ako prirodzený predátor diviakov. V priebehu 5 rokov ochorenie KMO prepuklo v 224 katastroch mimo súvislý areál rozšírenia vlka (92,9% !) a v súvislom areáli len v 17 katastroch (7,1%).
Rovnako je rozdielny i priebeh šírenia KMO. Mimo súvislý areál rozšírenia vlka sa ochorenie zásahom poľovníkov vo väčšine prípadov podarí zlikvidovať. Typické je však prepuknutie ochorenia v priľahlých katastroch a rozširovanie ochorenia do nových oblastí. V takomto prípade preto nemožno hovoriť o účinnej eliminácii ochorenia v postihnutej oblasti. V súvislom areáli vlka sa ochorenie nepresúva do priľahlých katastrov a po prepuknutí je účinne zlikvidované zásahom poľovníkov, pri ktorom sa výrazne pozitívne prejavuje dlhodobé pôsobenie prirodzeného predátora.
Predátor odstraňovaním najmenej zdatných jedincov z populácie koristi pozitívne vplýva na jej zdravotný stav a napomáha tak jej prirodzenej imunizácii.
V najviac postihnutej oblasti sa nachádza niekoľko pohorí, v ktorých sa vlci v súčasnosti nevyskytujú (Tríbeč, Vtáčnik, Štiavnické vrchy) a v ktorých by ich prítomnosť mohla napomôcť účinnej eliminácii KMO. Umožnenie návratu vlkov do oblastí, ktoré pôvodne obývali by malo predchádzať prípadnému používaniu markérových vakcín, ktorých aplikácia by vyžadovala veľké finančné náklady.
Medzi základné problémy, ktoré vystupujú do popredia pri snahe eliminovať ochorenie KMO patrí človekom zapríčinená vysoká populačná hustota diviakov, destabilizácia vekovej a sociálnej štruktúry a zároveň nedostatočný, chronicky neplnený plánovaný lov diviačat. Sociálne stabilizované svorky (tzn. s počtom 5 – 7 jedincov vo svorke) svojou prítomnosťou pomáhajú znižovať populačnú hustotu koristi, lovením menej zdatných jedincov výrazne nezasahujú do sociálnej stability skupiny a v ich potrave tvoria diviačatá v pomere k dospelým uloveným diviakom veľmi vysoké percento.
Záver
Z pohľadu prežitia chorého, oslabeného alebo iným spôsobom znevýhodneného jedinca môže byť prítomnosť vlkov naozaj škodlivá, ale z pohľadu zachovania zdravej, silnej populácie a stability celého ekosystému je ich prítomnosť nevyhnutná. Človek z hľadiska zachovania stability ekosystému nedokáže plnohodnotne zastúpiť funkciu prirodzeného predátora a preto sa na veľkej časti územia Slovenska negatívne prejavuje potreba opätovného návratu vlka dravého.
Práca bola realizovaná v rokoch 1997 – 2000.
